Niečo krátke na prečítanie.. :-D
Príbeh sa odohral v krajine tundier, stepov a jazier v jednej svorke. Táto oblasť bola ďaleko na východe v takzvanej "Krajine nezapadajúceho Slnka". Dni tu boli naozaj dlhé a noci krátke. Cez leto v období monzúnov tu bývali často záplavy z okolitých jazier. V tejto stepnatej krajine žilo viacero svoriek. Môj príbeh sa však odohráva v svorke menom Därllion. V tejto svorke boli moji rodičia Gammy. Volali sa Semi a Arion. Veľmi sa milovali a boli spolu šťastný. Po istom čase ostala Semi gravidná. Arion však nebol jediný nápadník mojej mamy, bol ním aj Ralnor .Keď sa Ralnor dozvedel, že moja mama je gravidná, pochytila ho strašná zlosť. Po čase túto zlosť nezniesol a išiel sa pomstiť. Chcel ich prekvapiť v noci, no môj otec nespal. Odohral sa strašný súboj, v ktorom mali obaja účastníci sily vyrovnané, až na jeden moment, keď sa všetko zvrtlo. Avšak, nie na stranu, v ktorú dúfala aj Semi. Ona vedela, že keď tam ostane, tak ju zabije a vedela, že to neprežije ani Arion. Odišla aby zachránila vĺčatá. Bežala celú noc aj deň a celú cestu plakala. V údolí však už padla od únavy pod jeden strom. Zvierala sa v kŕčoch a vedela, že čas pôrodu už je tu. Porodila tri krásne a zdravé vĺčatá, medzi ktorými som bola aj ja.
Moja mama bola veľmi starostlivá a vytrvalá a otec bol zase odhodlaný, verný, zodpovedný a priebojný, tieto vlastnosti som po rodičoch aj zdedila, ale nie sú to jediné vlastnosti, ktoré mám. Zdedila som tiež aj tie zlé vlastnosti, bez ktorých nie je nik. Tvrdohlavosť a lenivosť tiež mam po nich. Vlci, ktorý poznali mňa a aj moju mamu a otca, povedali, že mám pohľad rovnaký ako ona a odhodlanie ako môj otec. Ale späť k príbehu...
Netrvalo dlho a Ralnor si Semi našiel. Nemal výhodu noci, takže moju mamu neprekvapil. Bol to ukrutný boj, pri ktorom stihol zabiť dve moje sestry Samanthu a Riu. Nakoniec však Semi s neskutočným odhodlaním vyhrala. Celá doráňaná si ku mne ľahla a plakala. Vtedy som nevedela prečo, ale vo vnútri som cítila tiež veľký smútok. Dala mi meno po mojom otcovi, Aria. Odvtedy sme žili osamote v lese. Semi už nedôverovala ostatným vlkom, hlavne po tom, čo jej Ralnor spravil. Občas sa však pri potulkách lesom mama stretla s vlkmi svojej bývalej svorky. S nikým však nechcela tráviť dlhší čas. Boli sme len ona a ja. Semi ma učila loviť, zacítiť nebezpečie a prežiť v drsných podmienkach tundier. Lovili sme väčšinou len zajace, občas zatúlanú srnku alebo ak sa pošťastilo, tak aj iné opustené mláďa. Lov mi zo začiatku moc nešiel, však ktorému vĺčaťu hej?
Raz, keď som mala asi 7 mesiacov sme si v noci po love s mamou ľahli na neďalekú lúku. Tam sme chodili často, pretože tu bol krásny výhľad na okolie. Ležali sme a pozerali sme na hviezdy. Pozrela som mame do očí a uvidela v nich trblietajúce sa slzy. Bez váhania som sa teda opýtala. "Mami, čo ti je?" jemne som zakňučala. Ona si však rýchlo utrela slzy labkou a otočila sa ku mne. "Nič zlatko, nerob si starosti. Ja len.. Ach... Keď som sa zadívala na ten Mesiac, tak som si spomenula na tvojho otca.." Obrátila som sa teda aj ja na Mesiac a hľadela som naňho. "Vieš, keď si ešte nebola na svete s tvojím otcom sme často pozerali na hviezdy. Spomínam si konkrétne na jednu noc, keď sme pri splne Mesiaca rozmýšľali nad našou budúcnosťou." Súcitlivo som sa znova pozrela do maminých očí. Ona však zamyslene pozerala na hviezdy. Pokojne sa usmievala a pokračovala. "On tam niekde je a pozerá sa na nás a na teba. Ak, aj ja niekedy pominiem z tohto sveta, tak nezabúdaj, pozri sa na hviezdy a zbadáš tam mňa a aj tvojho otca. Budeme stále s tebou, stačí sa len pozrieť hore." Zhrozene som na ňu pozrela. "Nie! Ty ma neopustíš, budeš tu stále so mnou." Poslednou vetou som už hlas strácala a smutne som zavyla. Ona sa prisunula ku mne a s láskou ma objala. Už nič nehovorila, len ma oblízala po tvári a pri mne zaspala. Celú tú noc som pozerala na hviezdy, až nad ránom, keď už prvé lúče slnka zahnali hviezdy z oblohy preč, Tuhým spánkom so zaspala.
Čas plynul, ale mama mi stále rozprávala príbehy, ktoré sa jej stali, dávala mi z nich ponaučenia. Rozprávala mi tiež o ostatných vlkoch v svorke, ktorú opustila. Často sa pri príbehoch s mojím otcom rozplakala a ja tiež, aj keď som ho nepoznala. Bolo jej za ním smutno a mne tiež, veľakrát som potrebovala otcovskú radu, objatie alebo len porozprávanie, mama mi skrátka nestačila, ale nemala som na výber. Ju som však nadovšetko milovala a nikdy by som nedopustila, aby sa jej niečo stalo. Ale osudu nikto nerozkáže... Blízko nášho skromného príbytku, ktoré tvorili padnuté stromy a vetvy bolo jazero. Vždy sa mi páčilo hlavne pre svoju krištáľovo čistú vodu. Tam sme chodievali často plávať. Vodu som zbožňovala a nevedela som si predstaviť leto bez plávania.
Veľakrát som si aj spomenula na moje dve sestry, ktoré som ani nepoznala. Poznala som ich len z rozprávania mojej mamy. Chýbala mi spoločnosť, ale bola som rada, že som aspoň so svojou mamou. Bola z nás nerozlučná dvojica, aj keď sme sa niekedy pohádali, vždy sme sa udobrili. Niekedy som mala nutkanie preskúmať okolie, hľadať nové miesta, na ktorých som ešte nebola. Zažiť dobrodružstvo, ale mama mi toto všetko zakazovala. Príliš sa o mňa bála a niekedy mi to už začalo dobre liezť na nervy.
Jedného dňa, keď som mala rok a pol som sa sama prechádzala v neďalekom lese. Zrazu sa spoza kríkov predo mnou vynoril cudzí vlk. Automaticky som zavrčala a poriadne som si ho obzerala. Bol šedo biely s šedými očami. Bola som mladá, sama a nevedela som čo robiť. On však len stál na mieste a prekvapene na mňa pozeral. Trochu som sa upokojila, keď som videla jeho reakciu, teda žiadnu a zavyla som, aby pribehla mama. Bola som v obrannom postoji pripravená sa brániť, aj keď som vedela, že moje šance sú minimálne. Vlk predo mnou vyzeral mohutne, a že má už niečo za sebou. Na moje prekvapenie na mňa prehovoril. "Nechcem ti ublížiť. Prepáč, ale nevideli sme sa už niekde? Volám sa Nakhanas." Stiahla som sa dozadu a prekvapene naňho zízala. "Určite nie, nikdy som ťa nevidela," odvetila som a v tom pribehla mama. Ona naňho hneď spustila bez čakania na moju reakciu a ani na vysvetlenie. "Čo tu robíš? A čo chceš od mojej dcéry?!" Ty ho poznáš? pomyslela som si v duchu. Šedo biely vlk sa obrátil pohľadom k mame. "Ahoj Semi, toto je tvoja dcéra? To už je taká veľká? Ja som sa len túlal krajinou a pozerám, našiel som stratenú rodinu. Prečo ste sa skrývali?" Prekvapene som len na nich hľadela a nevedela som čo povedať. V mysli sa mi však preháňali scény, ktoré sa medzi sebou navzájom preplietali. "Počkať, kto si?" Prezieravo som si ho obzerala do hlavy až po členky. "To je tvoj ujo, teda tvojho otca brat," hneď odpovedala mama bez žiadnych emócií. Na mojej tvári sa objavil jemný úsmev, ktorý spolu s iskričkami v očiach značil nadšenie. Nevedela som, čo sa mám najprv opýtať. Nakhanas sa na mňa zahľadel. "Pripomínaš mi Ariona. Máš jeho oči," usmial sa. Mama však zavrčala a hneď sa ho pýtala. "Ty si nikdy nebol nikde bez dôvodu, tak povedz, čo tu chceš?" Postavila sa predo mňa, aby ma chránila. Ona nikdy nebola na nejaké zbližovanie sa, ak sa nejednalo o jej najbližších. Ja som však z neho nepociťovala, že by nás chcel napadnúť. Mama sa o mňa len príliš bála. "Máš pravdu, ja som si proste chcel prevetrať hlavu a chcel som niečo nájsť. Hľadal som čokoľvek a našiel som vás." Mama už trochu povolila, keď videla, že to myslí úprimne. "Si ešte vo Därllionskej svorke? S nami aj tak nemôžeš ostať. S Ariou žijeme osamote.." Keď toto povedala, zhrozene som sa na ňu pozrela. Z môjho výrazu mohla vyčítať otázku myslíš to vážne? Dúfam, že nie! Nakhanas však upokojujúcim hlasom odpovedal. "Len tadiaľto prechádzam a aj tak už musím ísť. Do Därllionu už nepatrím, po tom čo sa stalo dávno, tam už nechcem ani vkročiť. Priviedlo by to spomienky." Pozrel do zeme a vstal pripravený odísť. "Nie! Počkaj, mám na teba toľko otázok. A prepáč, že som na teba zo začiatku tak vybehla. Ospravedlňujem sa." Milo som sa usmiala v snahe ukázať na mojej tvári, že je mu odpustené. "Som rád, že som vás videl, som rád, že žijete. Určite sa niekedy znova uvidíme a Aria, máš krásne meno," usmial sa, pohodil chvostom a rozbehol sa smerom na lúku pred nami a ani sa neobzrel naspäť. "Ale, ale..." So slzami v očiach zo mňa vybehlo. Mama si ku mne sadla a pohladila ma po chrbte. "Neboj Aria, on sa niekedy vráti, zatiaľ aspoň čo som ho poznala, vždy svoj sľub dodržal." Povzdychla som si. To bola moja prvá a asi aj posledná návšteva s rodinou, mohla som len dúfať, že sa s ním znova uvidím. Po tejto nečakanej návšteve som ho už nikdy nevidela. Ostali len spomienky a nádej, že ešte niekde rodinu mám.
Už som mala dva roky, keď sa stalo niečo strašné. Boli sme s mamou na love, pri ktorom sa mali podávať líšky. Zastavili sme pod jedným stromom, aby sme sa poradili a aj trochu schovali pred vetrom, no strom bol starý a suchý. V lese, kde sme žili bolo dosť starých stromov, až ste si mohli pomyslieť, že sa tu tie stromy zrodili v rovnakom čase ako naša planéta. Všetko mohlo byť v poriadku, no čo by to bolo za lov, ak by v tom nebol háčik, však že? Na mamu padla jedna suchá vetva sprevádzaná ohlušujúcim praskotom dreva. Nebola ani moc veľká ale padla z výšky, takže úder bol silný. Vedela som ju odtlačiť no Semi ostala ležať. Padlo jej to rovno do stredu chrbtice a vlčica už bola moc stará na mrštné odskočenie. Nejako zvládla prejsť do našej "nory" ale odvtedy sa odtiaľ už sama nepostavila. Ostala ochrnutá na obidve zadné nohy. Ak chcela niekam ísť tak sa len plazila po predných nohách a aj tak to nebola nejaká závratná dĺžka. Veľmi ma mrzelo, čo sa jej stalo. Zvalila som vinu na seba, pretože ja som v ten deň chcela ísť loviť, aj keď bol silný vietor a krajinou vyčíňala fujavica. Bol to strašný pohľad. Nosila som jej jedlo, starala som sa o ňu cez deň aj v noci, no každým dňom bola slabšia a slabšia. Stále mi opakovala "Nezabudni na mňa Aria, ani na svoju rodinu." Ja som len so smútkom prikývla. "Nezomrieš mami, uvidíš, budeš tu so mnou ešte dlho." Snažila som sa povzbudiť samú seba a aj ju. Po roku sa už nemohla ani pohnúť a nakoniec umrela v tichosti no stále so mnou po svojom boku. Odvtedy som bola sama, v smútku a bez nikoho. úplne uzavretá do seba. Túlala som sa krajinou a žila som samotárskym životom. Po čase som však chcela nájsť nejakého vlka alebo svorku, nechcela som byť sama, aspoň teraz nie, keď ma trápil smútok a silný žiaľ. Vydala som sa teda nájsť si nový život a našla som úplne nový svet. Tu som chcela ostať, chcela som začať odznova. S novými priateľmi. Dlho som však bola bez svorky, tak som sa rozhodla, že si to tu najprv všetko poobzerám. Nechcela som robiť unáhlené závery a svoje rozhodnutie som si chcela dobre premyslieť. Verím však, že si vyberiem správne.
Zaujímavosti:
Aria je nižšieho vzrastu než je "normálny priemer". Má síce svalnaté telo, ale pod kožuchom to málo kto zbadá. Preto si asi každý hneď pomyslí pri prvom pohľade, aká je útla. Nie je silná, ale za to rýchla. Snaží sa predísť bojom, pretože vie, že by nemala moc veľkú šancu. Hádky tiež nenávidí a ak by sa mala s niekým pohádať, tak radšej ustúpi, aj keď si myslí svoje.
Kožuch má bielo- hnedý. Hnedá časť je na niektorých miestach s nádychom do ryšava, čím sa odlišuje od ostatných. Na Slnku sa táto ryšavá jemne leskne. Biela srsť na hrudi a chvoste je jemná, jemnejšia než inde na tele. Na tieto miesta je Aria háklivá, preto si ich len tak nenechá zašpiniť.
Kedže žila približne rok sama, musela sa prispôsobiť, aby prežila. Vyvinul sa jej perfektne sluch a zrak, aby mala výhodu pri love.
Jej žalúdok, na rozdiel od ostatných vlkov je menší, pretože Aria rada jedáva málo, ale často. Nenávidí ten pocit preplneného žalúdka, aj keď sa tomu pocitu niekedy nevyhne. Rada si pochutí na kamzičom mäse. Ovocie moc nemusí, dáva prednosť len niektorým bylinkám a hlavne mäsu.
Moja mama bola veľmi starostlivá a vytrvalá a otec bol zase odhodlaný, verný, zodpovedný a priebojný, tieto vlastnosti som po rodičoch aj zdedila, ale nie sú to jediné vlastnosti, ktoré mám. Zdedila som tiež aj tie zlé vlastnosti, bez ktorých nie je nik. Tvrdohlavosť a lenivosť tiež mam po nich. Vlci, ktorý poznali mňa a aj moju mamu a otca, povedali, že mám pohľad rovnaký ako ona a odhodlanie ako môj otec. Ale späť k príbehu...
Netrvalo dlho a Ralnor si Semi našiel. Nemal výhodu noci, takže moju mamu neprekvapil. Bol to ukrutný boj, pri ktorom stihol zabiť dve moje sestry Samanthu a Riu. Nakoniec však Semi s neskutočným odhodlaním vyhrala. Celá doráňaná si ku mne ľahla a plakala. Vtedy som nevedela prečo, ale vo vnútri som cítila tiež veľký smútok. Dala mi meno po mojom otcovi, Aria. Odvtedy sme žili osamote v lese. Semi už nedôverovala ostatným vlkom, hlavne po tom, čo jej Ralnor spravil. Občas sa však pri potulkách lesom mama stretla s vlkmi svojej bývalej svorky. S nikým však nechcela tráviť dlhší čas. Boli sme len ona a ja. Semi ma učila loviť, zacítiť nebezpečie a prežiť v drsných podmienkach tundier. Lovili sme väčšinou len zajace, občas zatúlanú srnku alebo ak sa pošťastilo, tak aj iné opustené mláďa. Lov mi zo začiatku moc nešiel, však ktorému vĺčaťu hej?
Raz, keď som mala asi 7 mesiacov sme si v noci po love s mamou ľahli na neďalekú lúku. Tam sme chodili často, pretože tu bol krásny výhľad na okolie. Ležali sme a pozerali sme na hviezdy. Pozrela som mame do očí a uvidela v nich trblietajúce sa slzy. Bez váhania som sa teda opýtala. "Mami, čo ti je?" jemne som zakňučala. Ona si však rýchlo utrela slzy labkou a otočila sa ku mne. "Nič zlatko, nerob si starosti. Ja len.. Ach... Keď som sa zadívala na ten Mesiac, tak som si spomenula na tvojho otca.." Obrátila som sa teda aj ja na Mesiac a hľadela som naňho. "Vieš, keď si ešte nebola na svete s tvojím otcom sme často pozerali na hviezdy. Spomínam si konkrétne na jednu noc, keď sme pri splne Mesiaca rozmýšľali nad našou budúcnosťou." Súcitlivo som sa znova pozrela do maminých očí. Ona však zamyslene pozerala na hviezdy. Pokojne sa usmievala a pokračovala. "On tam niekde je a pozerá sa na nás a na teba. Ak, aj ja niekedy pominiem z tohto sveta, tak nezabúdaj, pozri sa na hviezdy a zbadáš tam mňa a aj tvojho otca. Budeme stále s tebou, stačí sa len pozrieť hore." Zhrozene som na ňu pozrela. "Nie! Ty ma neopustíš, budeš tu stále so mnou." Poslednou vetou som už hlas strácala a smutne som zavyla. Ona sa prisunula ku mne a s láskou ma objala. Už nič nehovorila, len ma oblízala po tvári a pri mne zaspala. Celú tú noc som pozerala na hviezdy, až nad ránom, keď už prvé lúče slnka zahnali hviezdy z oblohy preč, Tuhým spánkom so zaspala.
Čas plynul, ale mama mi stále rozprávala príbehy, ktoré sa jej stali, dávala mi z nich ponaučenia. Rozprávala mi tiež o ostatných vlkoch v svorke, ktorú opustila. Často sa pri príbehoch s mojím otcom rozplakala a ja tiež, aj keď som ho nepoznala. Bolo jej za ním smutno a mne tiež, veľakrát som potrebovala otcovskú radu, objatie alebo len porozprávanie, mama mi skrátka nestačila, ale nemala som na výber. Ju som však nadovšetko milovala a nikdy by som nedopustila, aby sa jej niečo stalo. Ale osudu nikto nerozkáže... Blízko nášho skromného príbytku, ktoré tvorili padnuté stromy a vetvy bolo jazero. Vždy sa mi páčilo hlavne pre svoju krištáľovo čistú vodu. Tam sme chodievali často plávať. Vodu som zbožňovala a nevedela som si predstaviť leto bez plávania.
Veľakrát som si aj spomenula na moje dve sestry, ktoré som ani nepoznala. Poznala som ich len z rozprávania mojej mamy. Chýbala mi spoločnosť, ale bola som rada, že som aspoň so svojou mamou. Bola z nás nerozlučná dvojica, aj keď sme sa niekedy pohádali, vždy sme sa udobrili. Niekedy som mala nutkanie preskúmať okolie, hľadať nové miesta, na ktorých som ešte nebola. Zažiť dobrodružstvo, ale mama mi toto všetko zakazovala. Príliš sa o mňa bála a niekedy mi to už začalo dobre liezť na nervy.
Jedného dňa, keď som mala rok a pol som sa sama prechádzala v neďalekom lese. Zrazu sa spoza kríkov predo mnou vynoril cudzí vlk. Automaticky som zavrčala a poriadne som si ho obzerala. Bol šedo biely s šedými očami. Bola som mladá, sama a nevedela som čo robiť. On však len stál na mieste a prekvapene na mňa pozeral. Trochu som sa upokojila, keď som videla jeho reakciu, teda žiadnu a zavyla som, aby pribehla mama. Bola som v obrannom postoji pripravená sa brániť, aj keď som vedela, že moje šance sú minimálne. Vlk predo mnou vyzeral mohutne, a že má už niečo za sebou. Na moje prekvapenie na mňa prehovoril. "Nechcem ti ublížiť. Prepáč, ale nevideli sme sa už niekde? Volám sa Nakhanas." Stiahla som sa dozadu a prekvapene naňho zízala. "Určite nie, nikdy som ťa nevidela," odvetila som a v tom pribehla mama. Ona naňho hneď spustila bez čakania na moju reakciu a ani na vysvetlenie. "Čo tu robíš? A čo chceš od mojej dcéry?!" Ty ho poznáš? pomyslela som si v duchu. Šedo biely vlk sa obrátil pohľadom k mame. "Ahoj Semi, toto je tvoja dcéra? To už je taká veľká? Ja som sa len túlal krajinou a pozerám, našiel som stratenú rodinu. Prečo ste sa skrývali?" Prekvapene som len na nich hľadela a nevedela som čo povedať. V mysli sa mi však preháňali scény, ktoré sa medzi sebou navzájom preplietali. "Počkať, kto si?" Prezieravo som si ho obzerala do hlavy až po členky. "To je tvoj ujo, teda tvojho otca brat," hneď odpovedala mama bez žiadnych emócií. Na mojej tvári sa objavil jemný úsmev, ktorý spolu s iskričkami v očiach značil nadšenie. Nevedela som, čo sa mám najprv opýtať. Nakhanas sa na mňa zahľadel. "Pripomínaš mi Ariona. Máš jeho oči," usmial sa. Mama však zavrčala a hneď sa ho pýtala. "Ty si nikdy nebol nikde bez dôvodu, tak povedz, čo tu chceš?" Postavila sa predo mňa, aby ma chránila. Ona nikdy nebola na nejaké zbližovanie sa, ak sa nejednalo o jej najbližších. Ja som však z neho nepociťovala, že by nás chcel napadnúť. Mama sa o mňa len príliš bála. "Máš pravdu, ja som si proste chcel prevetrať hlavu a chcel som niečo nájsť. Hľadal som čokoľvek a našiel som vás." Mama už trochu povolila, keď videla, že to myslí úprimne. "Si ešte vo Därllionskej svorke? S nami aj tak nemôžeš ostať. S Ariou žijeme osamote.." Keď toto povedala, zhrozene som sa na ňu pozrela. Z môjho výrazu mohla vyčítať otázku myslíš to vážne? Dúfam, že nie! Nakhanas však upokojujúcim hlasom odpovedal. "Len tadiaľto prechádzam a aj tak už musím ísť. Do Därllionu už nepatrím, po tom čo sa stalo dávno, tam už nechcem ani vkročiť. Priviedlo by to spomienky." Pozrel do zeme a vstal pripravený odísť. "Nie! Počkaj, mám na teba toľko otázok. A prepáč, že som na teba zo začiatku tak vybehla. Ospravedlňujem sa." Milo som sa usmiala v snahe ukázať na mojej tvári, že je mu odpustené. "Som rád, že som vás videl, som rád, že žijete. Určite sa niekedy znova uvidíme a Aria, máš krásne meno," usmial sa, pohodil chvostom a rozbehol sa smerom na lúku pred nami a ani sa neobzrel naspäť. "Ale, ale..." So slzami v očiach zo mňa vybehlo. Mama si ku mne sadla a pohladila ma po chrbte. "Neboj Aria, on sa niekedy vráti, zatiaľ aspoň čo som ho poznala, vždy svoj sľub dodržal." Povzdychla som si. To bola moja prvá a asi aj posledná návšteva s rodinou, mohla som len dúfať, že sa s ním znova uvidím. Po tejto nečakanej návšteve som ho už nikdy nevidela. Ostali len spomienky a nádej, že ešte niekde rodinu mám.
Už som mala dva roky, keď sa stalo niečo strašné. Boli sme s mamou na love, pri ktorom sa mali podávať líšky. Zastavili sme pod jedným stromom, aby sme sa poradili a aj trochu schovali pred vetrom, no strom bol starý a suchý. V lese, kde sme žili bolo dosť starých stromov, až ste si mohli pomyslieť, že sa tu tie stromy zrodili v rovnakom čase ako naša planéta. Všetko mohlo byť v poriadku, no čo by to bolo za lov, ak by v tom nebol háčik, však že? Na mamu padla jedna suchá vetva sprevádzaná ohlušujúcim praskotom dreva. Nebola ani moc veľká ale padla z výšky, takže úder bol silný. Vedela som ju odtlačiť no Semi ostala ležať. Padlo jej to rovno do stredu chrbtice a vlčica už bola moc stará na mrštné odskočenie. Nejako zvládla prejsť do našej "nory" ale odvtedy sa odtiaľ už sama nepostavila. Ostala ochrnutá na obidve zadné nohy. Ak chcela niekam ísť tak sa len plazila po predných nohách a aj tak to nebola nejaká závratná dĺžka. Veľmi ma mrzelo, čo sa jej stalo. Zvalila som vinu na seba, pretože ja som v ten deň chcela ísť loviť, aj keď bol silný vietor a krajinou vyčíňala fujavica. Bol to strašný pohľad. Nosila som jej jedlo, starala som sa o ňu cez deň aj v noci, no každým dňom bola slabšia a slabšia. Stále mi opakovala "Nezabudni na mňa Aria, ani na svoju rodinu." Ja som len so smútkom prikývla. "Nezomrieš mami, uvidíš, budeš tu so mnou ešte dlho." Snažila som sa povzbudiť samú seba a aj ju. Po roku sa už nemohla ani pohnúť a nakoniec umrela v tichosti no stále so mnou po svojom boku. Odvtedy som bola sama, v smútku a bez nikoho. úplne uzavretá do seba. Túlala som sa krajinou a žila som samotárskym životom. Po čase som však chcela nájsť nejakého vlka alebo svorku, nechcela som byť sama, aspoň teraz nie, keď ma trápil smútok a silný žiaľ. Vydala som sa teda nájsť si nový život a našla som úplne nový svet. Tu som chcela ostať, chcela som začať odznova. S novými priateľmi. Dlho som však bola bez svorky, tak som sa rozhodla, že si to tu najprv všetko poobzerám. Nechcela som robiť unáhlené závery a svoje rozhodnutie som si chcela dobre premyslieť. Verím však, že si vyberiem správne.
Zaujímavosti:
Aria je nižšieho vzrastu než je "normálny priemer". Má síce svalnaté telo, ale pod kožuchom to málo kto zbadá. Preto si asi každý hneď pomyslí pri prvom pohľade, aká je útla. Nie je silná, ale za to rýchla. Snaží sa predísť bojom, pretože vie, že by nemala moc veľkú šancu. Hádky tiež nenávidí a ak by sa mala s niekým pohádať, tak radšej ustúpi, aj keď si myslí svoje.
Kožuch má bielo- hnedý. Hnedá časť je na niektorých miestach s nádychom do ryšava, čím sa odlišuje od ostatných. Na Slnku sa táto ryšavá jemne leskne. Biela srsť na hrudi a chvoste je jemná, jemnejšia než inde na tele. Na tieto miesta je Aria háklivá, preto si ich len tak nenechá zašpiniť.
Kedže žila približne rok sama, musela sa prispôsobiť, aby prežila. Vyvinul sa jej perfektne sluch a zrak, aby mala výhodu pri love.
Jej žalúdok, na rozdiel od ostatných vlkov je menší, pretože Aria rada jedáva málo, ale často. Nenávidí ten pocit preplneného žalúdka, aj keď sa tomu pocitu niekedy nevyhne. Rada si pochutí na kamzičom mäse. Ovocie moc nemusí, dáva prednosť len niektorým bylinkám a hlavne mäsu.





